Divadelní ochotnici

    Už v 20-tych rokoch sa objavili prví divadelní ochotníci. V roku 1929 nacvičili miestni učitelia prvú divadelnú hru Jánošík a prvýkrát vystúpili v prírodnom amfiteátri, ktoré si zhotovili svojpomocne. V 50-tych rokoch mladí divadelníci nacvičovali v priestoroch kaštieľa. S divadelnými hrami nevystupovali iba na domácej pôde, ale navštevovali aj okolité dediny. Za utržené peniaze si zhotovovali kostýmy a kulisy.

    Medzi najúspešnejšie hry patrili: Najdúch, Všetko naopak (1955), Škriatok, Kamenný chodníček,Mozoľovci (1962), Ked' kvitnú lipy (1963), Košibovci, Kubo(1964), Zlatá studňa (1965), Manželstvo (1966), Drotár (1968), Verona (1970).

    Priekopníkmi v nácviku týchto predstavení boli manželia Pivovarníkoví a Kozárocioví, Anna Korchová, Elena Dorková,Zvyky a obyčaje. Až dodnes sa veľa hovorí o zvykoch, ktoré majú pôvod v dávnej minulosti. Tak napríklad na Lucu sa „merala noc". Mládenci a dievčatá sa zišli v jednej izbe, doniesli so sebou múku, slivky a podobne, piekli koláče a pagáče. Chlapci doniesli zasa pálenku a spoločne sa bránili proti bosorkám tým spôsobom, že cesnakom mazali kľučky dverí, na dvere maštalí a podobne robili kríže a iné. Na Vianoce robili koledy a chodili po spievaní. Na tretí vianočný sviatok „v mládzenky" chodili mládenci po mládzenkovaní. Urobili koňa z dvoch rečíc, nazviazovali zvonky, natreli sa farbami a chodili po domoch. Za mládzenkovanie dostávali obilie, ktoré zbieral jeden z mládencov do vreca. Popri koňovi boli ďalší mládenci oblečení za starú ženu a starého chlapa. Nazbierané obilie predali, aby mohli kúpiť pálenku a spolu sa zabaviť. Na Veľkú noc oblievali sa vodou, pravda z veľkých nádob, napríklad z vedier. Za oblievačku nebola mládencom dávaná žiadna odmena. Svadba bola vorakedy chudobná a podávali sa na nej iba pálenka, chlieb a soľ. Aj napriek tomu trvala 3 dni, a to prvý deň u mladuchy, druhý deň u mladého a tretí deň nosili pre mladých dary, napríklad veniec ranu, suché slivky a podobné predmety.V posledný deň svadby vystrájali sa rôzne žarty. Večer tohoto dňa bol už bohatý, jedla sa polievka a mäso z barana a hydina. Na jedlo sa používali spoločné nádoby. Mladý vždy dal najprv zo svojej lyžice jesť polievku mladuche a až potom jedol on. Na svadbe nechýbali muzikanti. Na krstinách a pohrebe nekonali apastierňa, v ktorej býval obecný pastier. Keď tento prvýkrát vyháňal kravy na pastvu, doniesli mu z každej rodiny koláč „kuch". Voľakedy pásavali aj ošípané, ktoré zháňali „na roh", čiže ku pastierni. Pravdaže, ošípané dávali pásť iba boháči, nie však domkári. Spomenutia hodný je zvyk starosť o kmotru. Tejto sa totižto trikrát nosilo jedlo, varená sliepka, káva, koláče z kysnutého cesta a „bolestná kaša". 0 týchto zvykoch vedia povedať najstarší občania našej obce.

     Z mimoriadnych udalostí zachoval sa v pamätiach rudí veľký požiar, ktorý v roku 1903 zničil takmer celú dedinu. Od uvedeného roku svätia miestni občania deň Mateja, v ten deň robia zbierku pre farára. V roku 1920 bola zaznačená prietrž mračien na osade Bunde a príval vôd bol taký silný, že Olejníkovi obrátilo stodolu. Smutné sú spomienky na takzvaný slovenský štát, a to najmä na rok 1940, na rok hladu. V tomto roku sa veľrni prejavil nedostatok potravín, najmä múky. Aby občania zahnali hlad, zbierali už zelené klasy, tie sušili, drvili a robili z nich jedlo. Ináč jedli sa iba zemiaky, ale ani tých nebolo nadostač. Obilie bolo veľrni drahé a pšenicu predávali po 2000 Kčs za 1 q. Za zrnom sa chodilo d'aleko, do susedných okresov a miestni bohatší gazdovia hanbili sa predávať zrno svojim spoluobčanom za tak vysoké sumy a stali sa prípady, nijaké zvláštne obrady. V budove, kde je teraz poštový úrad.